Hav, mňau, béé, bźźź, krá-krá, … a množstvo ďalších zvukov sa začína s ranným brieždením, niektoré ešte pre ním. Nie je tých zvukov priveľa? Hukot hmyzu okolo zakvitnutých stromov sa v tichej krajine nedá nepočuť. Čím je slnko vyššie, tým je hmyz hlučnejší. Popritom neustály štebot vtákov. Do toho všetkého zvuky zvierat a hluk strojov a ľudí. Tých, ktorí obrábajú krajinu, ktorou sa tak kocháme a na ktorú sme právom hrdí. Večer to všetko stíchne, z mokradí sa ozvú žaby a občas ešte započuť nejaký zvuk. Takto by sme mohli „počuť “ biodiverzitu.

Sme za biodiverzitu? Určite áno. Za niečo krajšie, zelenšie, bio. Vo väčšine prípadov však len navonok. Naše činy ukazujú, že to nemyslíme vážne. Ale sme za. V skutočnosti mnohí rozumejú len prvej časti „bio“. A čo je bio, to je dobré. Vedia to všetci. Aj zo supermarketov. Aj z reklám.

Pripomeňme si teda, čo je biodiverzita. Je to rozmanitosť živočíšnych a rastlinných druhov. Ovplyvňuje ju nadmorská výška, klíma, dostupnosť vody, reliéf, zásahy človeka. Predstavuje rôznosť života vo VŠETKÝCH jeho formách. Existuje vo voľnej prírode, aj vo veľkých mestách. Príroda má svoju silu rovnakú všade. Akurát, že v mestách jej stavajú tvrdé bariéry. Rozsiahle zastavané územia, asfalt, betón, smog.

Vznikajú tam bariéry fyzické, ale aj psychické. V hlavách ľudí. Tých, ktorí sa s prírodou stretnú len na prechádzke, v ZOO, na dovolenke. Všetko pekne upravené. Aby sa to páčilo. A aby to bolo bezpečné. Voľná príroda už potom predstavuje akési „nebezpečenstvo“.

Zvýšené úsilie o ochranu prírody a rozširovanie chránených území a riek je následne tiež vnímané ako „nebezpečenstvo“. Národné parky na Slovensku prechádzajú veľkou premenou. Tá so sebou prináša zmeny spočívajúce v úprave hraníc a tým aj rozlohy národných parkov a ich ochranných pásiem. Výrazne sa navyšujú výmery najprísnejšie chránených častí, v ktorých by sa mal aplikovať bezzásahový režim. Ak chceme prírodu viac chrániť – a to si ona zaslúži, musíme sa ako spoločnosť zároveň v niečom uskromniť. Odmenou nám bude čistý vzduch, čistá rieka, krajina plná národných parkov, čo často obdivujeme v zahraničí.

Ale zmena je aj stres. Vyžaduje zmenu správania, čo mnohí cítia ako ohrozenie. Neobstojí argument krajina, voda, vtáci, ekosystém. V hlavách jedincov pri slove hmyz zaznie „poštípanie“. Pri slove vtáci „znečistenie“. Voľne žijúce zvieratá sú „nebezpečenstvo“.

Výsledkom sú rôzne petície plné absurdných dôvodov, prečo národné parky nemajú prechádzať týmto procesom. Samozrejme s výnimkou tých odborne podložených, pretože ani ľudia na najvyšších miestach nie sú neomylní a mnohé veci vyžadujú skôr kompromis ako rozhodovanie „od stola“.

Zámerne som začal článok zvukmi biodiverzity. Čo ste si pomysleli po prvom odstavci? Mali ste dojem pozitívny, alebo negatívny? Ste za biodiverzitu, alebo proti nej?